Veľkonočné sviatky sú úžasné. Hlavne vtedy, ak pred hordou vrieskajúcich, grcajúcich, švihajúcich, vodu nosiacich a iných primátov mám možnosť zdrhnúť. Čím ďalej od civilizácie, tým lepšie. čím ďalej od vody, tým lepšie. A paradoxne - najbezpečnejšie je to na brehu tej najzapadlejšej priehrady na Slovensku. U mojich krstných rodkáčov mám úplný pokoj, pretože tak ako väčšina normálnych humanoidných typov odmietajú akékoľvek fyzické násilie počas sviatkov Veľkej noci, takže sa nebijú a nepolievajú. A dokonca ani napalmom. To sa tam u nich robí iba s mačkami (A)
Dosť na tom, cesta tam bola príjemná a takpovediac chrápavá, pretože ma odviezla moja nadovšetko milujúca a v ten deň neustále frflajúca mamička naším zhrdzaveným pekáčom, ktoré si v minulých dobách hovorilo auto. Vystúpila som na tom najzasratejšom dvore v tej najzapadlejšej diere na brehu kedysi umelej, dnes mimoriadne zarastenej vodnej nádrže a zvítala sa s tromi kravami, dvomi prasnicami a napokon s krstnými (však nezabúdame na slušné maniere, však?)
Už menej vytešená som bola, keď som bola maličkým 60kilovým šteniatkom Mucinkom zvalená do kobylincov a extrémne kvalitne pováľaná po celom dvore, takže som a cítila ako sud s nakladanou kyslou kapustou. Podotýkam, že poriadne zasratý sud.
Príjemne strávený deň a pol na tomto bohom zabudnutom dvore, kde som sa ako malá učila, ako silno vie krava kopnúť, pokiaľ jej nedojím správne vemeno a že prasa mlieko nedáva (to viete, my mestské detičky (A)) ma zocelil a s pokojným svedomím som sa v utorok večer vracala do civilizácie jediným nerozpadnutým autobusom, ktorý z tejto diery premával do mojej dzedziny. Vybavená olomouckými syrečkami, dlhozrejúcim syrom, misou držiek a inými veľvoňavými vecičkami priamo pod sedadlom som sa mienila usadiť na svoje krásne vymiestenkované sedadielko, avšak v ceste uličkou mi zavadzala riť veľkého chlapa, ktorého som von pred niekoľkými minútami matne počula na zastávke hádať sa so šoférom, že pred pol hodinou priletel z Londýna a potrebuje si OKAMŽITE ODLOŽIT BATOŽINU!!! Ešte niekoľko výkričníkov by tam bol dal a ten šofér by sa zrejme pokojne a pomaly otočil a ten špak z huby by mu umiestnil do prostriedku jeho nechutných prasačích očiek.
Tento zadok predo mnou bol ale nesmierne nechutný, dokonca tak nechutný, že ma ani na moment nenapadlo, že by som po ňom siahla a tak ho odpratala z cesty. Preto som za týmto vskutku originálnym štupľom zastala a založila ruky vbok s mierne povedaným "pardon?". Odpoveďou mi bolo zamručanie hodné medveďa grizlyho: "Čo je? Inde už nie je voľné?" a pozrel na chodbičku za sebou pohľadom "ježiš, nechápem, prečo musí ísť niekto ďalej ako ja". Rozhodla som sa pre kapituláciu a žiadne otvorené komentovanie jeho očividne negatívneho inteligenčného kvocientu a s jemným úsmevčekom som ho poctila: "chcem iba prejsť."
"Tak si počkajte!!!" galantne ma ponúkol a jeho zadok zatarasil aj poslednú štrbinku prechodu medzi sedadlami a takmer natlačil na sklo oproti sediacu babičku s kačkou v náručí. Podotýkam, že živou. Bieločiernou (A)
Asi pol minúty mi trvalo, kým som sa spamätala z toho gentlemanského spôsobu, ktorým ma s prepáčením totálne oddrbal, a dovtedy si stihol zložiť z pliecok vetrovčičku, poskladať ju na úhľadný malý balíček a ten vyložiť do batožinového priestorčeku nad svojím sedadielkom a potom vsúkať svoje megaritisko s chlpami vytŕčajúcimi spoza šušťákov na miesto.
S gracióznym gestom, ktoré som vzhľadom na jeho telesnú hmotnosť ukázala akurát tak stene autobusu, nie však jemu, som sa prervala na miesto za ním a uspokojene som si sadla. Popod fúz, ktorý som si ráno nestihla oholiť - to viete, lazy, tam sa nikdy neholím, zabudla som si doma Gillette Mach 3 Turbo - som si zašomrala: "aké je to krásne, že džentlmeni ešte nevymreli" som sa zaklonila, popukala moje zdegenerované atlasy a epistrofeusy (poondiana biola, stále mám z nej prepínáky, a dokonca ešte väčšie ako z trávy, a to už okrem toho niekoľko týždňov neviem zohnať poriadny tovar... a priznajme si, nemám na to ani finančné prostriedky) a chystala sa spať.
Krásna chvíľa. Vonku sa stmievalo. Kačka na tetinej náruči občas malebne zakrochkala. Ráno Devín v autorádiu pána šoféra príjemne pukotalo. Kolesá vrčali a výfuk si z nás občas vystrelil a iba tak vystrelil :D (pre nechápavých - prečítajte si tú vetu viackrát ;)
Takmer som zaspala, keď vtom som cez svoje extra nepriepustné vnútroušné sluchátka bez papučiek, v ktorých som mala na plné pecky vypeckovaný peckoidný Moulin Rouge začula zaujímavé malebné zvuky, ktoré mi do pokojnej atmosféry tohoto dedinského autobusu, ktorý sa bude do môjho rodiska trepať ešte tri a pol hodiny, nehodili.
Podvihla som ksichta, zložila si uhorky z očí (niekto si zo mňa očividne urobil obloženú žemľu) a poobzerala sa okolo. A čo nevidím? Milú tetušku, ktorá na svojich kolenách drží velikánsky metrový dlhý sáčok s chrumkami. Nie všelijakými, ale takými tými nafúknutými dlhými slimákmi. S chuťou si ich po jednom vyberala zo sáčku a cestou sa potúžovala jemnými sústami. Pri každom súste som začula onen nesúrodý zvuk, možný prirovnať k jedinému citoslovcu.
Chrum.
Rozhodla som sa tento zvuk ignorovať a Moulin Rouge som vypeckovala na sluchátkach ešte trochu viac. Keď už som myslela, že mi z tej Roooxanneeeee roztrhne ušné bubienky, začula som to - ako keby priamo pri hlave.
Chrum. Chrum chrum.
Bola som si takmer istá, že tá teta je transfigurovaný zajac, ktorý sa vyžíva v tom z každej chrumky si tri razy odhryznúť, aby tak prekontrolovala ostrosť svojich predných rezákov. Akurát mi zase kľuckala hlava a začínala som slintať na autobusovú záclonku...
Chrum!
Trochu to mnou trhlo, nabila som si kečku o okno a posadila som sa vzpriamene. To bude robiť ten Pajonček. Zanadávala som si, prepla som na román Rómeo a Júlia, v ktorom sú vskutku mohutné zbory, ktoré by prehlušili aj môjho starkého, keď sa opije a potom zachrápe... práve som sa skladala na svoju cestovnú tašku, kladúc si pod hlavičku zrolovanú bundičku...
Chrumki chrum...
Shit. Tak toto ma už naozaj prestávalo baviť. Vytiahla som si teda sluchátka z uší a rozhodla som sa naplno vnímať útrapy rádia Devín a neustále chrumkanie. Ako na potvoru, práve vtedy utíchlo. Áno, konečne sa mi začalo driemať. A konečne potichu. Vložila som sluchátka dovnútra mojich zvukovodov (biolaaaa:) a prekvapilo ma to ticho. Samozrejme v najvhodnejšej chvíli začal fungovať ujo Murphy a vybila sa mi baterka. Ale ja so sebou vždy nosím náhradnú (A) Tak som ju teda vymenila, s veľkým zadosťučinením som vrazila moju trojgigovú empétrojku do uší (tentoraz Blind Guardian) a pri takto upokojujúcej vskutku relaxačnej muzike som prispávala, pričom autobus ma unášal čoraz bližšie a bližšie ku môjmu bydlisku... aké príjemné pomyslenie, na teplú postieľku, nezapnutý radiátor, roztrepané okno, gitaru na zemi, o ktorú vždy zakopnem a nadrbem si palec, na nechutnú synteticky pôsobiacu novú perinku...
CHRUM!!!
No-to-snáď-ani-nie-je-normálne-možné! Pri každom ďalšom chrum, ktoré sa v škále Beethovenovej Osudovej (premenovanej na Chrumkovú) rozliehalo po celom autobuse som hystericky nadskočila a obzerala sa okolo seba ako psychopatický šialený maniak, poprípade vrah. Chýbal mi do ruky už iba zapaľovač v tvare revolvera a plastový mečík so zlatou rukoviatkou, ktorým ma celý ten jeden a pol deň na lazoch ohrozoval môj malý duševne zaostalý bratranec. V jeho veku sa už chlapci hrávajú s bárbinami! A hlavne tí modrookí blonďáci, ako je on.
Chrum... chrum... chrum...
Akonáhle som vystúpila z autobusu, musela som si nutne zapáliť, ale mala som pocit, že ak zapnem môj zapaľovač v tvare levej hlavy, spraví na mňa "chrum, ty krava!", takže som to radšej skúsila so zápalkami. Ruky sa mi triasli tak, že som si pripaľovala tuším na štyri razy a až po neviemkoľkom pokuse som zistila, že pripaľujem filter, ktorý už naberal krásne zelené plamene. Rýchle sa obzerajúc po hasiacom prístroji som cigaretu nechala jej osudu a pomaly som odchádzala domov, zo všetkých strán počujúc psychadelické chrum chrum... keby sa za také veci mohlo vraždiť...
Tak na svete nemá kto jesť chrumky!
Psychadelic chrum chrum
12.04.2007 17:23:08
Alebo tiež ako dokáže jediný zvuk vytočiť po plafón, niečo o sadistickom sviatku menom Veľká noc, pár slov o kačkách a Londýnskych gentlemanoch... (a trošičku som sa rozpísala, takže ak nemáte chuť na dlhé čítanie, radšej na to neklikajte :D)
Komentáre
:-))))
Páči sa mi
o-)